ŠIRÁZ

mešita Nasirol Mok v Širáz patrí medzi najnavštevovanejšie a najfotogenickejšie mešity v Iráne

nočný Širáz

v tomto univerzitnom meste je veľa mladých ľudí

          Širáz, ospevované perzskými básnikmi ako mesto ruží, je asi najkrajším mestom Iránu. Má veľa zelene, upravené záhony kvetov na každom kroku, dokonca aj na krajniciach ciest. Pozorovali sme, ako sa o ne domáci starali – sadili, okopávali, polievali. Zaujímavé, že pri tejto práci sme nikdy nevideli ženy, iba mužov.

park Eram z 13. storočia, ktorý dnes slúži aj ako botanická záhrada

        V Širáze sa nachádza aj krásny historický park z 13.storočia, ktorý dnes slúži ako botanická záhrada. Kvety od výmyslu sveta, zavlažované zelené trávniky, majestátne stromy, jazierka s krištáľovou vodou. Vzduchom sa šíria zvuky tradičnej perzskej hudby a človek si vskutku pripadá ako v rozprávke z Tisíc a jednej noci. Takúto atmosféru sme nasávali aj v parkoch, kde stoja hrobky dvoch osobností Perzie – mystika Hafeza, ktorého počas života jedni obdivovali a iní zatracovali a poeta Saadiho, známeho svojimi podobenstvami, ktoré používa aj kresťanstvo. V parkoch trávi čas veľmi veľa mladých ľudí. Je to istotne dané aj tým, že Širáz je najväčším univerzitným mestom Iránu.

národná svätyňa Ali Ibn Hamzeha v Širáz

prekrásna zrkadlová výzdoba svätyne

detaily z tisícov zrkadielok

          Keď počujeme Shiraz, možno to v nás vyvolá predstavu odrody vína Syrah, niekde nazývanú aj Shiraz. Tvrdí sa, že Syrah pochádza práve z Perzie, kde sa vinič pestoval už v staroveku. Nie je to však pravda, vedecké výskumy s použitím DNA preukázali, že víno Syrah vzniklo v juhovýchodnom Francúzku. Oblasť v okolí mesta Shiraz však ideálne podmienky na pestovanie hrozna má. Keby sa tu dorábalo víno, mohlo by mať svetovú kvalitu. Momentálne to však náboženstvo krajiny zakazuje. Hrozno sa tu je ako čerstvé ovocie, vo veľkom množstve sa aj suší. Mnohí spracovávajú hrozno na mušt bez obsahu alkoholu. Samozrejme sú aj takí, ktorí z neho pokútne vyrábajú víno alebo tvrdý alkohol. Tunajší však nemajú veľa skúseností s výrobou alkoholu. Aj nedávno v Iráne prepukla aféra s nelegálne páleným alkoholom. Na večierku nejakej celebrity sa čosi popilo, jedna osoba v dôsledku pitia zomrela a viacerí mali vážne následky.

IŠFAHÁN

most Sio-se-pol, čo v preklade znamená 33 oblúkov

piknik v útrobách mosta

most vedie cez rieku Zayandeh

          Ďalšou našou zastávkou bol Išfahán, krásne historické mesto v púšti. Náš prvý kontakt s ním bol nezabudnuteľný. Udial sa v noci, na moste, vedúcom ponad rieku. Most má názov Sio-se-pol, čo v preklade znamená 33 oblúkov. Jeho útroby, napriek neskutočnému prievanu a chladu, ktorý v púšti s nocou rýchlo prichádza, sú miestom rodinných stretnutí. Všade navôkol vrava, prekrikovanie, pohyb. Život.

          Nasledujúci deň nás v Išfaháne doslova ohúrilo obrovské námestie, svojou rozlohou druhé najväčšie na svete. Rozsiahlejšie má už len čínsky Peking. Bol štvrtok a čím viac sa schyľovalo k večeru, tým viac sa námestie zapĺňalo ľuďmi. Opäť prichádzali celé rodiny, v tráve si rozložili deky, vyložili tašky s jedlom, rozprávali sa a smiali. Pre moslimov je piatok posvätným dňom, takže vo štvrtok poobede sa im začína víkend. Domáci nás tu bezprostredne oslovovali, keď sa dozvedeli, že sme Slováci, prekvapili nás slovenskou vetičkou.

Išfahán – najväčšie námestie Iránu, druhé najväčšie námestie sveta (po Pekingu)

pohľad na opačnú stranu námestia

jednou z dominánt námestia je Piatková mešita, zapísaná na Zozname UNESCO

obľúbené pikniky kdekoľvek

          Mesto Išfahán je známe aj tým, že sa v ňom nachádza kresťanská arménska štvrť. Kresťanstvo je po islame a zoroastrianizme tretím najrozšírenejším náboženstvom v krajine (hlavne v blízkosti arménskych hraníc). V Iráne žijú aj Židia, domorodým obyvateľstvom neobľúbená komunita. Nie je bezpečné pohybovať sa v židovských štvrtiach či na cintorínoch. Každým rokom sa ich počet v krajine znižuje. Podmienkou pre vstup do Iránu bolo nemať v pase pečiatku Izraela.

kresťanský kostol v Arménskej štvrti (Išfahán)

pamätník genocíde Arménov

          Počas nášho putovania Iránom sme navštívili viaceré mešity. V islamskom svete nie sú mešity iba miestom modlitby a náboženského štúdia. Plnia aj sociálnu funkciu, spoločenskú a politickú funkciu. Je úplne bežné, že ľudia sa tu rozprávajú nahlas, debatujú, čo napríklad v kresťanských chrámoch nie je tolerované. V mešitách sa stretávajú rodiny, možno tu zvolať politické zhromaždenie, v čase prenasledovania plnia funkciu azylového miesta. Iránci sú šiítovia. Šiítsky islam je dnes väčšinovým a oficiálnym náboženstvom Iránu. Aktívneho náboženského života sa však zúčastňujú len asi 4 percentá obyvateľstva krajiny.

tzv. Letná mešita, vystavaná tak, aby prúdiaci vzduch v lete príjemne chladil

rôznorodá výzdoba mešít

          Susedný Irak na rozdiel od Iránu vyznáva sunitský islam. Iračania sú pôvodom Arabi a Iránci sú Peržania. Dnes sú vzťahy medzi šiítmi a sunitmi viac menej korektné. História by však vedela veľa rozprávať o napätí, ktoré na tomto poli vznikalo. Vždy však veľa dokázala robiť politika jednotlivých krajín, človek s človekom ľahšie dokáže hovoriť, bez ohľadu na náboženskú príslušnosť.

YAZD

mešita v meste Yazd

Yazd – dobre zachované jadro starého mesta postavené z nepálenej tehly. Ulice tu majú príjemnú svetlohnedú farbu.

          Druhým najrozšírenejším náboženstvom Iránu po islame je zoroastrianizmus. Má svoje korene v hinduizme a toto vierovyznanie výrazným spôsobom ovplyvnilo aj rozvoj judaizmu, kresťanstva i islamu. Je charakteristické uctievaním ohňa ako symbolu života. Naproti tomu peklo, miesto smrti, si zoroastriáni predstavujú ako chladné a tmavé.

          Centrom zoroastrianizmu v Iráne je mesto Yazd. Má chrám, v ktorom údajne už od roku 470 nepretržite horí oheň, prenesený z Persepolis. Udržiavajú ho kňazi, ktorí k nemu pristupujú s bielym rúškom na tvári, aby ho dychom neznesvätili. Na okraji mesta Yazd sme navštívili tzv. „veže ticha“, zoroatriánske pohrebisko. Zoroastriáni robia všetko pre to, aby telá zosnulých neprišli do kontaktu so zemou, čím – ako verili – by ju poškvrnili. Preto zosnulých vynášali zahalených v bielej plachte na vrchol veže, kde ich telá odovzdali supom. Dnes už nemajú zoroastriáni povolenie takto pochovávať. Preto k tomuto účelu používajú betónové „truhly“, vďaka ktorým telesné tekutiny zomrelých takisto neprichádzajú do priameho kontaktu so zemou.

          Je pravdepodobné, že aj kráľ Kýros bol horlivým zoroastriánom. Keď o dve storočia neskôr perzské územie podľahlo vláde Alexandra Veľkého, došlo k ústupu zoroastrianizmu. Dal pozabíjať jeho kňazov a ešte brutálnejšie bol zoroastrianizmus potláčaný s nástupom islamu. Vtedy mnoho jeho prívržencov utieklo do Indie.